Začarovaný kruh
Čakala nás ďalšia dávka jediného lieku, ktorý bol v tom čase na Slovensku dostupný. Čakali nás dva dni strávené v nemocnici, kedy som musela byť usmievavá a hlavne sa tváriť, že je všetko v poriadku, len aby bol Riško v čo najväčšej pohode. A tak som sa tvárila, že sa nebojím, že je všetko tak, ako má byť a že všetko bude dobre. Za takýto výkon by sa nehanbil ani ten najlepší herec. Vo vnútri ma však zožierali pochybnosti o tom, ako to dopadne, či sa niečo neskomplikuje a či opäť neprídeme z ARA s kyslíkom. Dôležité bolo, aby tie moje obavy ani náznakom Riško nepocítil. V tom prípade by sa bál aj on a oveľa viac, ako obvykle. Riško je síce hrdina a veľký bojovník, to ale neznamená, že sa nebojí. Bojí. Bojí sa lekárov, sestričiek a to aj vtedy, keď mu nič nerobia. Plače pri odberoch. Plače pri cvičení s fyzioterapeutkou, keď sa ho dotýka niekto cudzí. Je to dieťa ako každé iné a uvedomuje si, keď ho niečo bolí, alebo ak je v hocijakom nebezpečenstve. Pravdou je, že som to opäť ja, ktorá sa po Riškovom kanilovaní a odberoch dostáva späť do normálu dlhšie ako sám Riško a bolí ma to dlhšie ako jeho. Stále mám pred očami Riškov prosebný pohľad, ktorým prosí o to, aby som si ho vzala a nedovolila nikomu robiť mu zle. Ja musím byť tá silná a zakaždým mu vysvetliť, na čo je to dobré. Moje srdce plače.
V deň podania Riškovho lieku som tentokrát nenechala nič na náhodu. Riška som zobudila dostatočne skoro na to, aby som ho odhlienila čo najlepšie, ako som vedela, aby sa mu dýchalo čo najľahšie. Riško sa síce trochu priečil, keďže nebol zvyknutý vstávať o šiestej ráno, ale vedela som, že je to pre Riška to najlepšie, čo môžem v danej chvíli urobiť. Riško tentokrát nedostal žiadne lieky, ktoré by mu mohli zasušiť hlieny v dýchacích cestách, alebo utlmiť jeho dýchanie. Na to som si dávala veľký pozor, aby som to ustriehla. Potrebovala som mať istotu, že Riškove dýchanie je v čo najlepšom stave. Cestou na ARO bol Riško tak ako stále, trochu vystrašený. Pred tými presklenými dverami, kedy sme čakali, kým podajú liečik inému smačikovi, som celý čas Riška hladkala. Usmievala sa na neho a hovorila mu o tom, ako veľmi je silný, že toto zvládne ľavou zadnou a potom mu bude zase o niečo lepšie. Snažila som sa ho povzbudiť a to moje úžasné dieťa ma odmeňovalo svojím krásnym úsmevom, aj keď trochu bojazlivým. Mala som pocit, že mi chce naznačiť, že všetkému rozumie a ja viem, že rozumel. Potom ho vzali dovnútra, s plačom a vystrašeným pohľadom. Vedela som, že o chvíľu mu dajú anolgosedáciu a už sa nebude báť. Ja som s modlitbou na perách čakala dlhých 10 minút, kým mi ho opäť doniesli a povedali, že je všetko v poriadku. Našťastie. VĎAKA BOHU. Vrátili sme sa späť na oddelenie a ja som dúfala, že Riško hneď, ako sa vyplaví analgosedácia, bude opäť môj usmievavý bojovník. Bol horúci júnový deň a rovnako ako žiarilo slnko a cez okno osvetľovalo celú nemocničnú izbu, tak žiaril a usmieval sa aj náš Riško. Tešila som sa z toho, ako mu bolo dobre a zdalo sa, že tentokrát sa vyhol nežiadúcim účinkom lieku. Nič nám nebránilo, aby sme večer mohli ísť domov a ja som si vydýchla, že všetko dobre dopadlo. Ale ako iste tušíte, opäť som sa tešila predčasne.
Na druhý deň po podaní lieku mal Riško nadránom teplotu, ktorá ešte stále mohla súvisieť s podaním lieku. Nič som nechcela nechať na náhodu a keďže bol víkend, vzala som Riška na pohotovosť. Okrem bežného vyšetrenia sme si vypýtali aj snímok hrudníka, aby sme predišli možnému zápalu pľúc. Snímok bol podľa lekárky, ktorá slúžila na pohotovosti v poriadku a tak nemala dôvod nasadiť liečbu, alebo nás poslať na oddelenie. Išli sme domov. Spokojní s výsledkom a s veľkou úľavou. Riško bol cez víkend usmievavý, krásne džavotal a nič nenasvedčovalo tomu, aby sa v jeho telíčku dialo niečo zlé. V pondelok ráno Riško dostal opäť teplotu, tak som spozornela ešte viac a vzala ho na vyšetrenie k Riškovej pediatričke. Pani doktorka Riška dôkladne vyšetrila. Skonštatovala, že je trošku viac zahlienený a dýchanie je zostrené. Podľa zápalových parametrov, ktoré boli zvýšené len minimálne, nič nenasvedčovalo tomu, aby to bolo niečo vážne. Pani doktorka pozná Riškov zdravotný stav dokonale, tak sa napriek tomu všetkému rozhodla prekryť ho antibiotikami, aby sme predišli niečomu horšiemu. Dohodli sme sa, že budeme v kontakte a ak by sa mi čokoľvek nezdalo, pôjdeme do nemocnice. Po príchode domov bol Riško veľmi unavený a opäť sa mu zvýšila teplota. Dostal antibiotiká a tak som dúfala, že to ustojíme v pohodlí domova. Poobede bol Riško unavený ešte viac. Prespal skoro celý deň. Večer už začal zvracať, kašľať a dýchanie sa mi zdalo sťažené. Po dohode s našou doktorkou sme išli do nemocnice, kde Riška vyšetrili a prijali nás na hospitalizáciu. Nešlo o jednoznačný zápal pľúc. Lekári nechceli nič zanedbať a ja som kvôli Riškovmu sťaženému dýchaniu bola pokojnejšia, že sme v nemocnici ostali. Zápalové testy sa oproti ránu rapídne zdvihli na hodnoty, ktoré už jasne značia zápal. Problém nastal pri zavádzaní kanily. Riškovi praskla každá žila, ktorú sa doktorka snažila napichnúť. Nakoniec sa to v ten večer ani nepodarilo a ja som mu poctivo počas celej noci pomocou sondy dávala vodu v maličkých dávkach, len aby bol dobre hydratovaný. Antibiotiká mu pichli do svalu a ja som dúfala, že zaberú čo najskôr. Riško bol stále unavený. V noci poväčšine spinkal, často sa však budil. Zvládal krásne dýchať sám. Nepotreboval kyslík a ja som stále dúfala, že sa vyhneme tomu najhoršiemu. Na druhý deň ráno, prišiel jeden skúsený lekár, ktorý kanilu napichol. Trvalo to síce dlho, ale nakoniec sa to podarilo. Napriek tomu, že Riškove hodnoty okysličenia tela boli dobré, navrhol napojiť ho na kyslík, aby si Riško čo najviac oddýchol. Na vizite mi primár oznámil, že zo snímku, ktorý mu bol urobený v sobotu na pohotovosti, zistili začínajúci zápal pľúc, ktorý sa však za pár dní rozvinul. Neviete si predstaviť moju zlosť na lekárku, ktorá to na tom snímku nevidela. Teraz som všetku svoju energiu musela venovať Riškovi a pomôcť mu zbaviť sa hlienov. Začali sme poctivo odhlieňovať. Každú pol hodinu som Riška pretáčala na druhú stranu, len aby bol okysličený rovnomerne a hlieny vychádzali čo najviac von. Inhalovali sme. Vibrovala som mu chrbátik, aby som čo najviac rozprúdila hlieny. Pomaličky to išlo. O pár dní sa Riško začal opäť usmievať a mne to dávalo ešte viac energie. Vedela som, že to ide správnym smerom, čo potvrdili aj lekári. Tak sme spolu prekonali ďalší zápal pľúc. Bola som si však vedomá toho, že ho to zase posunulo dozadu. Napriek tomu, že som sa v tomto chcela veľmi mýliť, nemýlila som sa. Stále platilo, že pre Riška môže mať každý zápal pľúc fatálne následky. Riško však opäť potvrdil, že bude bojovať za každých okolností a že to nevzdá. Jediné čo nevedel ovplyvniť, boli jeho slabé svaly, ktoré ho nechceli poslúchať. Jeho dýchanie ho pomaly zrádzalo. To som si vtedy ešte neuvedomovala, keďže výsledky boli v poriadku.
